Ako si žijem a surfujem na Fuerteventure vol.4

Štvrtok 05. Januára 2012 | Autor: Peter Miškovič | 2 komentáre
Je 11:25 večer a práve som pristál na Gran Canarii. Ďalší let do Bratislavy mi ide o 6tej ráno a tak mám konečne trošku času napísať pár riadkov. Za tých 6 hodín by som to snáď mohol zvládnuť... Dnešný článok by som okrem iného ešte rád sponaučnil a bližšie sa zameral na tematiku správneho správania sa vo vode, takže pre všetkých tých čo sa chystajú troška sa ísť vyčvachtať v oceáne je toto aj tak trošku náučná literatúra.

Každopádne by som rád začal s aktuálnosťami minulých týždňov. Koniec novembra a začiatok decembra sa niesol v znamení north shore, keďže po dobu približne troch týždňov nedorazil žiadny výraznejší nw swell, bol north shore stredobodom záujmu každého čo sa nachádzal na severe ostrova. Väčšina týchto dní sa niesla v duchu Hierro, Bubbles a German right. Slabý východný vietor robil z týchto spotov top útočisko pre všetky vekové kategórie. Ja som si to poväčšine striedal medzi Hierro a German right podľa množstva hláv vo vode. Po mojich pár sessions na North Shore som došiel nato, že surfing je jeden veľký paradox. Každý surfer sníva a rozpráva o vlne, ktorá by mala perfektný tvar a mal by ju iba sám pre seba, maximálne by si ju delil s pár dobrými kamarátmi. Na Fuerte sa v takéto dni nachádza takýchto prázdnych vĺn až priveľa a aj tak sa všetci stále stretneme na tom istom spote, len aby každý mohol mrzuto nadávať koľko je zase ľudí vo vode :).

Napríklad asi 100 metrov od Bubbles leží Kalani, na ktorom som doteraz videl jazdiť dokopy asi dvoch zatúlancov. Kalani je super vlna, ktorá síce nemá až takú silu ako Bubbles, alebo line ako Hierro, ale je to mix týchto dvoch vĺn a super spot, ktorý ponúka svojou poloprázdnosťou tri krát viac zábavy ako Bubbles a Hierro dokopy. Stále mi to nejde do hlavy, prečo tu nikto nikdy nejazdí, alebo na iných spotoch, ktoré v tieto dni zívali prázdnotou.

Keďže väčšina vĺn na Fuerte sú lefts, a už ma trošku omrzelo stále sa obzerať cez chrbát, zaumienil som si jazdiť v budúcnosti viac right handerov. A tak sa aj stalo. Niekedy začiatkom decembra som sa teda stál stálym hosťom inak turistickej atrakcie zvanej German right (myslím, že viac vysvetľovať názov tejto vlny netreba). Táto vlna sa stala osudnou pre moju staro-novú Samurai dosku. Práve som si obzeral pozadie jednej novoprišlej dievčiny v line up-e, keď sa tu zrazu obzriem a predo mnou stojí asi 3 metrový wall. Ešte sa snažím v poslednej chvíli o zachránný duck dive, ale to sa už vynáram a namiesto nose-u dosky mám pred sebou iba spenenú vodu, ktorá mi špliecha rovno do očí. Najhoršie bolo, že German right sa láme dobrých 500 metrov od brehu, kam som si to musel potom patrične odplávať. Stratený nose som ani na druhý deň nenašiel.

Medzi iné legendárne sessions patria ešte aj moje dva dni strávené s Wieberenom na la puntilla, čo je jeden z najťažších breakov na ostrove. V prvý deň sa na tomto spote lámal asi 2 – 2.5 metrový čistý barrel. Prvú pol hoďku ležali okrem nás dvoch vo vode ešte dvaja body boarderi. Super rýchly take off, silný barrel a asi 1,5 metra hlboká voda s dnom lemovaným ostrými špicatými sopečnými skalkami robí z la puntilli ideálne miesto pre miestnych bláznov čo už dlho nevideli nemocnicu. Každopádne, Wieberen zvolil toto miesto ako ideálne na skúšku odvahy a vytvorenie si mena v krúžku miestnych šialencov. Po tom čo mi bola prvá vlna prenechaná ostatnými spoluležiacimi a potom čo som ju nechytil kvôli ustráchanému napádlovaniu, som sa rozhodol vyhnúť sa ďalším zahanbujúcim pohľadom a ľahol som si ešte o kus hlbšie ako ostatní. Zrazu sa na mňa rúti masa vody, ja sa otáčam a v pozadí počujem Wieberenove povzbudzujúce výkriky. Napádlovanie, vstávam a hneď to stáčam doprava. Vedľa seba vidím strmý wall a tak sa skláňam a prstami prechádzam po hladine vlny. Periferne vedľa seba vidím ako mi cez chrbát padá vrchná časť vlny a ja čupím uprostred. Zrazu ten vodopád prestane, ja vstávam a prechádzam ponad vlnu naspäť. Najlepší barrel aký som kedy odjazdil. Takto hlboko som ešte nebol. Prepádlujem si to naspäť do line up-u kde ma už čakajú samé vysmiate tváre. V ten deň mi nezmizol úsmev z tváre. Aj keby ma prešlo auto a padla mi tehla na melón aj tak by som ho tam stále mal.

Na druhý deň sme tam boli s Wieberenom opäť, tentokrát ale dorazil na ostrov swell s 18 sekundovou periódou a la puntilla so svojimi 4 metrovými sets bola ideálnym miestom pre spravenie si nádhernej fotky do fotoalbumu, čomu sa na brehu venovalo asi 10 pseudosurferov. Wieberen keď to videl ešte ani nevystúpil z auta a už mal na sebe neoprén a popri tom na mňa pokrikoval niečo v zmysle, rýchlo si daj na seba oblek a poď, pretože za chvíľu tu bude milión ludí. Po asi 15 minútovom naberaní patričnej odvahy som teda dal na seba oblek aj ja a vyrazil smer voda. Moje odhodlanie bolo patrične ohodnotené okolostojacimi, ktorí mi svojimi pokrimi dávavali najavo, že buď mám naozaj odvahu, alebo nemám všetkých pokope. Ja si osobne myslím, že to je niečo medzi. Každopádne som bol vo vode asi pol hoďku, ale potom čo Wieberen našiel na útes a rozbil dosku na cimpr campr, rozhodol som sa aj ja predčasne ukončiť svoju session a musím popravde povedať, že som si aj trošku vydýchol.

Posledný týždeň sa moje šťastie trošku obrátilo a nieslo sa v znamení opráv, mrzutostí a hnevu. V pondelok sa mi podarilo zlomiť plutvu na doske po tom čo som sa rozhodol ísť jazdiť El Muelle s asi 3 – 4 metrovým swellom a silou vetra minimálne 4bft. Hneď po skoku do vody ma zobral prúd a prdol ma o miestne skaly. Ešte sa mi podarilo odtiaľ dostať a po asi pol hodinovom boji dostať sa do line up-u som zistil, že mi chýba plutva a obidve plugs sú vonku. Takže som si to zase mohol otočiť a zamieriť späť na breh.

Na druhý deň som zobral moju Rocket a vyrazil na mini fun wave Majanicho inside, a keďže sa mi nechcelo pádlovať do line up-u celú tu cestu zo zátoky ako všetkým ostatným, rozhodol som sa to vziať skratkou cez reef. To sa ale stalo osudným pre moju Rocket, ktorá uviazla na dne výsledkom čoho boli tri dieri na spodnej strane. Ani to ale nezastavilo moju 4 hodinovú session po ktorej som zamieril rovno domov sušiť foam. V stredu som zistil, že my nejako hučí auto a po dôkladnej obliadke som našiel príčinu – odpadol mi výfuk. Takže zo surfu nebolo nakoniec nič a tak som sa rozhodol pre inú užitočnú vec akou je napríklad umyť si neoprén. Tu som ale zistil, že aj tam sa mi odtrhol zips. Vo štvrtok, mi síce na počkanie neoprén slečna krajčírka opravila, ale auto mi už pred mojím odjazdom nestíhali spraviť a tak to musí počkať až do 2012. A aby toho náhodou nebolo málo, večer pri ceste do práce som dostal defekt na bicykli. Tak dúfam, že týždeň nezakončím nejakým pádom lietadla, pretože jediné čo zatiaľ zostalo ako tak pohromade som ja.

Ok surf rules.

O tomto som sa rozhodol napísať po mojich pár sessions na German right, ktoré len tak prekvitá turistami. Každý už určite tisíc krát počul o tom ako a kto má prednosť pri jazde a podobne, takže s tým tu začínať nebudem. Čo ma pri mojich dobrodružstvách na German right veľmi prekvapilo je, že aj nemiestny chalani čo vedeli jazdiť, vôbec nevedeli alebo nechceli ukázať ako sa majú vo vode správať. Takže:

Keď vchádzaš do vody a nikto ťa v line up-e nepozná, nechoď si sadnúť rovno na vrch line up-u akoby ti tá vlna patrila. Radšej ostaň niekde na strane, zober pár vĺn, ktoré ti ostaní prenechajú (alebo padnú pred tým ako sa k tebe vlna dostane), ukáž čo vieš a tak sa postupne dostaň až do line up-u.
Keď už si sa vybral na druhú stranu line up-u nikdy nechoď popred ostatných jazdcov (to jesť – medzi jazdcom a brehom), pretože ak medzičasom príde vlna tak tam plnohodnotne zavadziaš ostatným.

Don’t cut the line up! To znamená, po odjazdení vlny, sa pekne zaraď na koniec line up-u a počkaj kým zase prídeš na rad. To je obzvlášť dôležité pri point breakoch, kde sa vlna láme stále na tom istom mieste. Tým, že sa ľudia stále pchajú dopredu sa posúva celý line up na inside čo znamená zlý take off a zlá pozícia na vlne.
Rešpektuj lokálov – ja viem, že si utratil za dovolenku nemalé peniaze a chceš si dosýta zasurfovať, lenže musíš taktiež rešpektovať, že chalan čo ťa celý deň obsluhuje v hoteli, alebo reštike si chce večer po práci tiež chytiť pár vĺn a tucet dovolenkárov roztrúsených kade tade mu to znemožňuje. On ti spríjemňuje pobyt, tak mu daj ten priestor si oddýchnuť na pár hodín vo vode. Alebo iný dôvod je, niektorí lokáli sa chodia na ten istý spot pozerať každý deň a čakajú na ten jeden deň keď ten spot ožije a ponúkne perfektnú vlnu. A v ten deň keď sa tak stane sa tam zrazu nahrnie 30 turistov s longboardami a boogie boardami a SUPmi a bohviečím možným a je z toho zase nič. Akoby sa to páčilo tebe keby si celý rok pestoval na záhrade strom s hruškami a keď už sú hrušky skoro dozreté nahrnie sa ti tam celá dedina a hrušky ti oberie a nechá ti tam jednu zhnitú na zemi a k stromu ťa ani nepustí a povie ti však dážď a zem je každého. :)
Yo surf’s up